Vladas Braziūnas

v druhom živote žil som ako kôň slúžil som pri vojsku, bolo to v ranom stredoveku Prušiaci viedli turnaje a ja som zomieral hodili ma dolu hlavou do jamy predné nohy skrčené na prsiach prvé dva krčné stavce zlomené oči uprené na zapadajúce slnko a zadok vo vzduchu na konci sveta v tom druhom živote bol som banským koňom u jedného Nemca v Banskej Štiavnici v úplnej tme stratil som zrak bola noc bez jediného mesačného lúča zaviedli ma do maštale potom pozvol'na každú noc ked' mesiac narastal pustili ma na pašu a zvyčajne sa rozodnilo v tom druhom konskom živote niesol som Mickiewicza z Novgorodku do Wilno blúdil som ulicami mesta na drevených podkovách v ústrety smrti v našej milej vlasti vo Vilniuse dnes chodím strašit' Belmonta a niekedy aj Sereikiškésa a pritom sám mám strach zo zlodejov a áut na chrbte nosím policajta belasého ako vzdialený les v tom druhom vtáčom živote bol som slávikom v meste kopcov a dolín nad Dunajom ozdobenom lesmi a v Litve poliamia lesmi zobudil som žencov v tom druhom vtáčom živote koncom mája a začiatkom júna cez celé biele noci strácal som hlavu celú bratislavskú noc od večera do rána sa pretekal v speve s vtákmi vrieskal som a ráno šialená kukučka pristihla básnika nahého ako prázdna dlaň v prázdnom vrecku a vrecko v susednej izbe na smrt' zmoreného a zal'úbeného tu som kukučka v d'alšom živote som bol básnikom vôkol mňa boli samé Francúzsky vo vlaku na lôžkach spiaceho vozňa aj v lietadle ma kolísali a nikdy som necítil potrebu sa s nimi porozprávat' ani slovami ani rukami ani žeravými končekmi prstov ani končekom jazyka nežiadalo sa mi rozprávat' čo sa mi snívalo v uazavretom priestore