Vladas Braziūnas

vo Vilniuse sneh, noc letné potulky otpustite nám s milým úsmevom, končekmi prstov ðaleko pier, odo dňa vyhasínajúceho na vankúši tvoje sluchy potôčikom po ktorom smútok zostupuje a udiera pamät' toho čo nebolo v šl'apajach kohosi, kto neprišiel nič iba v snehu sotva badatel'ný žliabok

dovolávaš sa názvov riek, pretrhnutého spojenia minulosti s prítomnost'ou v schátraných dedinkách ani jedinej poriadnej stavby, tuná s výnimkou nomádskych cintorínov, všetko pohlcujúci prach plesní vo vyprahnutých živých očiach, kde celé leto pot'ahujú nosom usmrkanci nozdry plné palinového pel'u, Číňan Li Li si opät' pýta ryžu, vraciaš sa zachrípnutý zo slávnosti poézie, niet sviatkov poézie, nieto ničoho okrem tela a smrti, sekery a lesa, oddelených od seba pršalo menami stratených riek, zatial' čo si písal žeravými uhlíkmi po nebi, kým si sa modlil nebol si čiarou, bol si plynúcim bodom

belasá krava ide po mori široko rozpína štyri rohy večná luna klebetí s Ďurom tak čo, už toho máš dosť? kde máš svojho draka? Matka morí spieva ako keď bzučí včela a belasá krava s pokojným srdcom dá šechtár mlieka ak máš syra plné zuby vezmi si medu kvety zelených svetiel blčia v peci Brunonovho senníka, kúsok od starej mamy ešte to jasne nevidieť ale svet už kráča rýchlejšie ako keď poskakuje vrabec bdelé oko dovidí ďaleko za lúky ucho s napätím načúva zvukom spoza lesov nebolo a nebude nič len biele a čierne no bude aj strakaté, aj hnedé zelené a modré

ráno ako každé ráno ale po ňom už nebude deň cez vlaňajšie lístie rozmarný ligot prebleskuje ligot rosy na žiarlivých listoch na ranné hviezdy sa s tým zmierili a trbliecu sa v ďalekých výšinách a keď padnú na kamene kozmického mora čo v tom uzrú zlí duchovia? čo zaveštia tí dobrí?

ležiaci akt polí šírym priestorom preháňa sa vietor v studni zavýja jeho ozvena a dni sú čoraz dlhšie zem stvrdla ako koža vystretá na drsných hrebeňoch hôr ktoré sú večerami pokojné kedysi dávno tam zaznel výstrel

kvety a l'útost' v obývačke prvá generácia po Grunwalde šl'achtici, oficieri – masa, dav kde len vziat' tol'ko chleba cez zimu oheň zostarol vody zostarli cez zimu aj chlieb náš každodenný zoschol, stvrdol, splesnivel strachom bielym obrusom prikryté seno Vitautasov rytier budeš svojou päst'ou vládnut' alebo len rozbíjat'? alebo mlčat'? tak či tak budeš l'utovat'? hlas ochabol pod snehom práchnivých kostí stlmili ho staré lesy, zlato a peniaze stíchol ako uhasený oheň čo tleje pod popolom husté svitanie dá požehnanie noci tmou a mlčaním bude požehnané svetlo odrezaná hlava jahňat'a bl'ačí bezhlasne bl'ačí podrezaný krk

jasná, teplá a lahodná noc ako vnútorná strana tvojich stehien dnes ráno budeš dlho spat', zobudíš sa ked' bude deň v noci budeš napoly so mnou, budeš driemat', za oknami vietor pozametá sneh a bude tu stále lavína a za oknami mrazom vymrazené ruky hladkajú biele drieky jabloní záhrada sa vystiera leží takmer nahá vystiera sa do nedohl'adnej dial'ki a mŕtve matky pomaly t'ažkými pohybmi rozprestierajú postel'né plachty do snehobiela vypraté aj kvetované šaty ktoré sa mi málokedy zvajujú vo sne, teraz šuštia... Ó, sladká, moja sladká, ponúkaš sa mi slabá a prázdna...

v druhom živote žil som ako kôň slúžil som pri vojsku, bolo to v ranom stredoveku Prušiaci viedli turnaje a ja som zomieral hodili ma dolu hlavou do jamy predné nohy skrčené na prsiach prvé dva krčné stavce zlomené oči uprené na zapadajúce slnko a zadok vo vzduchu na konci sveta v tom druhom živote bol som banským koňom u jedného Nemca v Banskej Štiavnici v úplnej tme stratil som zrak bola noc bez jediného mesačného lúča zaviedli ma do maštale potom pozvol'na každú noc ked' mesiac narastal pustili ma na pašu a zvyčajne sa rozodnilo v tom druhom konskom živote niesol som Mickiewicza z Novgorodku do Wilno blúdil som ulicami mesta na drevených podkovách v ústrety smrti v našej milej vlasti vo Vilniuse dnes chodím strašit' Belmonta a niekedy aj Sereikiškésa a pritom sám mám strach zo zlodejov a áut na chrbte nosím policajta belasého ako vzdialený les v tom druhom vtáčom živote bol som slávikom v meste kopcov a dolín nad Dunajom ozdobenom lesmi a v Litve poliamia lesmi zobudil som žencov v tom druhom vtáčom živote koncom mája a začiatkom júna cez celé biele noci strácal som hlavu celú bratislavskú noc od večera do rána sa pretekal v speve s vtákmi vrieskal som a ráno šialená kukučka pristihla básnika nahého ako prázdna dlaň v prázdnom vrecku a vrecko v susednej izbe na smrt' zmoreného a zal'úbeného tu som kukučka v d'alšom živote som bol básnikom vôkol mňa boli samé Francúzsky vo vlaku na lôžkach spiaceho vozňa aj v lietadle ma kolísali a nikdy som necítil potrebu sa s nimi porozprávat' ani slovami ani rukami ani žeravými končekmi prstov ani končekom jazyka nežiadalo sa mi rozprávat' čo sa mi snívalo v uazavretom priestore

biele objatie noci čierny bozk dňa tretie zapretie toho čo bol iba skalou hrachová polievka mojej vel'kej mamy hustá ako londýnska hmla až do roku pät'desiateho šiesteho ked' sa minulo uhlie neostalo nič len vel'ký smrad vyrosná sa voňavým košom zeleniny v kláštornej záhrade benediktínok kiež zvädnú kvety a listy mrkvy a ženské telá vykryštalizujú zmenia sa v pamäti na vzácne kamene a v bruchu na kamene žlčové